Blízky človek, ktorý sa stará a zdieľa s nami naše starosti, nám ich tým pomáha zvládať – hovorí nová štúdia z Kalifornskej univerzity.
Výskum Kate Sweeny, profesorky psychológie – zvaný aj „Starosti a očakávanie“ prispieva vo veľkej miere do poznania a chápania „robenia si starostí“ počas napätého čakania na nejakú správu, napríklad na výsledky lekárskeho vyšetrenia, či toho, ako nám dopadol pohovor do novej práce. Tento výskum hovorí, že optimisti sú rovnako náchylní ako pesimisti „očakávať najhoršie“, že starosti môžu vystupovať ako motivátor a že veľa našich zvládacích stratégií zlyháva v čase najviac pociťovanej neistoty.
Tím vedcov objavil vzťah medzi vnímaním, že náš partner sa o nás stará a znížením stresu počas náročných období čakania na obávanú správu či výsledok. Kľúčové je vnímanie podpory –psychologický výskum totiž kázal, že existuje rozdiel medzi podporou prijatou (niekto pre nás niečo reálne urobí) a podporou vnímanou (vieme, že existuje človek, ktorý by bol ochotný pre nás urobiť skoro čokoľvek). Skutočná podpora (niekto pre nás niečo skutočne urobí) nemá zrejme žiadny efekt na zmiernenie nášho skutočného stresu a dokonca môže spôsobiť ešte väčší stres. Nazýva sa to „paradox prijatej sociálnej podpory“.
„Niekedy sa stáva, že keď dostaneme podporu od inej osoby, má to na nás určitý negatívny dopad – cítime sa z toho slabý, neschopný alebo emočne labilný,“ hovorí profesorka Sweeny. „A naopak, obyčajný pocit, že máte v niekom podporu bez toho, že o ňu žiadate, má na nás len pozitívny efekt.“
Vnímanie podpory od partnera vrcholí na začiatku a na konci zdĺhavej čakacej periódy. Trápenie sa a robenie si starostí, koniec koncov, nie je nemenné v čase – je najväčšie na začiatku, keď je neistota čerstvá a na konci, keď sa už-už blíži hroziaca správa. Je možné, že ľudia sú viac nastavení na vnímanie podpory počas týchto periód väčšieho stresu.
Benefitom nie je len samotný pocit podpory – osoby v tomto výskume udávali aj lepší spánok a lepšie celkové zdravie v obdobiach, keď im ich partner poskytoval viac opory a pocitu zdieľania starostí.
A na záver zaujímavé zistenie: viac pozitívni ľudia, majúci nádej a optimizmus ohľadom výsledku ich skúšky, vnímali, že sa ich partner zaujímal a staral celkovo viac. A naopak, negatívni a pesimistickí ľudia vnímali od partnera menej podpory. Teda dôležitý je nielen partner, ale aj naše celkové nastavenie a naše očakávania na okolie. Pozor na to! ?
PS od IB: V našej praxi napríklad zažívame situácie, keď sa po odhalení onkologického ochorenia začnú okolo nešťastného človeka „zlietať“ nosiči „zázračných a zaručených“ spôsobov uzdravenia – najčastejšie ide o rodinných príslušníkov alebo priateľov, či susedov, korí sa snažia pomôcť a preto začnú znášať informácie alebo rovno „zázračné produkty“, ktoré by mali pacientovi pomôcť. To by ešte bolo ako-tak v poriadku, hoci práve citovaná štúdia ukazuje, že to pacientovi v skutočnosti nemusí nijako pomôcť. Oveľa horšie je, že v našej kultúre býva zvykom dožadovať sa, aby postihnutý človek našu pomoc prijal, aby ju užíval, aby ho zachránila! Títo nositelia „zázračných informácií a prostriedkov“ sa totiž často starajú a zaujímajú hlavne o to, či pacient užíva to, čo oni „objavili a obetavo doniesli“ a ak to nerobí, dokážu sa cítiť odmietnutí a urazení. Veľakrát som zažil situáciu, keď sa ukázalo, že onkologický pacient pociťuje túto „pomoc“ okolia ako obťažujúcu až vyčerpávajúcu. „Pán doktor, mne by stačilo, keby sa ku mne priateľka posadila a rozprávala sa so mnou, alebo sa niečo so mnou zahrala. Alebo vtedy, keď mi je už naozaj zle, bola iba potichu a plakala so mnou. Hlavne nech mi už nič nenosí a nečaká, že to budem užívať…“
Zdroj: https://www.sciencedaily.com/releases/2018/09/180905113225.htm
Spracovala: Mgr. Petra Gálisová a MUDr. Igor Bukovský, PhD.
Publikované: 15.01.2019